Utekám otočiť palacinku. Chvíľka ticha. Ako krásne sa hrajú, napadne mi asi tak na stotinu sekundy. Počkať, ticho…. ticho? Maminky vedia, že to neveští nič dobré. Ticho znamená, že niečo vyvádzajú a spolupracujú pri tom! A to značí, že to bude poriadna vylomenina. Bežím do izby. Moja rýchlosť by prekonala aj šprint Usaina Bolta. Asi porozmýšľam nad kvalifikáciou na olympiádu. V izbe na mňa čakajú dve šťastné deti, dve usmiate tváre od ucha k uchu. Na stotinu sekundy aj mňa zaleje pocit neskutočného šťastia. Nádhera. Periférnym pohľadom nevdojak zachytím, prečo sú takí vysmiati. Ale nepokazíme si predsa túto dokonalú chvíľku tak skoro, všakže? Ešte okamih kľudu a nadšenia.
„Mami, páči sa Ti to? To je pre teba!“ Vidím dobre alebo sa mi to iba zdá? Veď to vyzerá ako graffiti v detskej izbe. Chystám sa zareagovať, keď na mňa nahodia ešte väčšie úsmevy. Toto im ide, “neviniatka” moje malé :). Na oranžovej stene sa skvie ich malé, počkať, vlastne veľké umelecké dielo. Samozrejme voskovkami, aby sa to nedalo vygumovať! Iba nedávno sme maľovali. Bohužiaľ nám farby neostalo toľko, aby sme pretreli celú stenu. Tak čo urobiť s pokreslenou stenou? Rozmýšľam. Už nejaký čas som im chcela namaľovať obrázok na stenu, tak mám konečne zámienku. Jupí. Zrazu sa mi celá situácia zdá v podstate pozitívna. Čo vám poviem? Asi som nenapraviteľný optimista.
Na moje prekvapenie obidvaja zaspávajú na obed. Obaja a naraz. Nesnívam? Zrejme karma. Neanalyzujem to ďalej. Vyťahujem štetce a zvyšok bielej farby z natierania obývačky (v tomto sú výnimočne nevinne). Teraz treba konať rýchlo, táto idylka nemusí trvať dlho. Na stene sa začínajú črtať prvé veže hradu. Ich rozloženie dokonale kopíruje počarbanú (pardón zlatíčka moje), nádherne a s láskou pokreslenú stenu. Celkom pekne tú svoju kresbu rozmiestnili. Koncepcia vzniká úplne zabehu, čo ostatne počas materstva asi všetko, že? Vyzerá to celkom fajn :). Zvažujem, či nenechám nenápadne a "čisto náhodne" voskovky aj pred kuchynskou stenou.
Trénujem si trpezlivosť na hradnom cimburí a po očku sledujem detičky, ako sladko spinkajú. Že by som stihla ešte kávu? To nebudem radšej riskovať. Na nepokreslené miesta pridávam okienka. Čo tomu ešte chýba? Už viem, vlajky! Juj, dúfam že som dala všetky vlajúce rovnakým smerom. To by bola vtipná chybička. Všetko je štýlovo čisté, iba vo dvoch farbách, ale na vlajkách sa môžem vyhrať. Posledné úpravy a hotovo! Stihla som to. Paráda! „Mami?“, prvá ku mne cupká moja malá rozospatá princezná s plyšákom v ručičke. Cup cup cup. Už počuť aj malého výmyselníka, ktorý so sebou ťahá paplónik. Na tváričkách sa im najprv objavuje prekvapenie. Užasnuto pozerajú na stenu. Aaaa už to ide…. počkajte.... je tu, nadšený úsmev. Stálo to za to! „Mamiiiii to je šupeeeeu!“ Celá situácia sa opakuje, keď prichádza manžel. Ešte s úžasom dodáva: „to si kedy stihla, prosím Ťa?“ S drobčekmi na seba žmurkneme a ideme sa jašiť. Veď takýto hrad nemá doma každý. Verili by ste tomu, že pokreslená stena môže priniesť toľko radosti?
Comments